Vo vysokej veži, až na úplnom vrchu, bývali princ s princeznou. Ľúbili sa nadovšetko, akoby celému svetu chceli ukázať, ako má láska vyzerať. Bodaj by aj nie, veď kedysi mladý princ, 10 dní a nocí putoval, aby vyslobodil krásnu Rúženku zo zajatia, do ktorého ju uvrhla zlá sudička. Ale ten príbeh asi poznáte. Nie ste veru jediný, postupne si ho obľúbil celý svet. Rúženka vtedy s princom ostala bývať vo veži a veľa ľudí si na ich príklad začali stavať vlastné vežičky v okolí. Z mladej dvojice sa proste stali influenceri, a to nemuseli mať ani Instagram. Bolo im so susedmi veselo. Každý deň sa všetci stretli, dlhé hodiny vyprávali, spievali si, na rôzne nástroje hrávali a samozrejme o záhradu a ruže sa starali.
No šťastie jedných, zlosť a závisť v druhých vyvoláva. A tak aj zlá sudička začala kuť pomstychtivé plány hneď, ako sa dozvedela o Rúženkinom vyslobodení. Zvolala všetky najčiernejšie vrany z lesa a hovorí im:
“Tieto čarovného zrnká do Rúženkinej záhradky zhoďte, nech navždy celé jej kráľovstvo vo veži zatvorené ostane. Tento krát ju už nikto nezachráni.“
Vrany zbesilo lietali dookola a hlasno krákali. To od radosti, že konečne môžu dobrým ľuďom zlo páchať. Každá vrana si do zobáka jedno zrnko vzala a celý húf sa s prichádzajúcou nocou rozletel k Rúženkinej veži. Tak, ako sudička prikázala sa aj stalo. Do rána celé Rúženkino kráľovstvo zarástlo hustými kríkmi a zem zčernela. Všetci nariekali ani kúska nádeje neostalo, nik sa nedokázal dostať zo svojho príbytku.
Rúženke najskôr bolo veselo. S princom sa konečne mali čas spoznať. Ceée dni sa rozprávali, tancovali, chutné jedlá si chystali, na Rúženkinej gitare hrali. Veru dobre bolo. Ale iba sprvu. Človek sa len z toho, čoho má málo teší. A Rúženka sa s princom po mesiacoch vo veži mali až nad hlavu. Postupne si zovšedneli i ich izbička ich prestala baviť. Rúženka zosmutnela. Prestala sa o seba starať, pekne sa zaguľatila, netešilo ju už vychádzajúce slniečko ani chutné jedlo, ani to, že má pri sebe svojho princa. Celé dni len plakala, na pohovke sedela a čakala, kedy ju konečne niekto vyslobodí. Čakala, čakala, až nakoniec s pohovkou úplne splynula. V tom momente sa čas v kráľovstve zastavil. Vtáci prestali spievať, ľudia sa sa prestali hýbať, len deň s nocou sa striedal. Jar s letom, jeseň so zimou.
Čakať na vyslobodenie sa niekedy naozaj nevypláca. No veriť v šťastne konce, je vždy tá správna voľba. Jedno slnečné ráno zavanul cez okno Rúženkinej veže vetrík. Rozbrnkal struny gitary. A keďže z Rúženkinho srdiečka nádej na dobrý koniec ešte celkom nezmizla, otvorila oči a vymanila sa zo zovretia pohovky. Pozrela sa von z okna. Ako je tam je len krásne. Nadýchla sa čerstvého vzduchu, usmiala sa, vzala gitaru sa začala si spievať.
V tom sa prebudil princ i celé kráľovstvo.
“Rúženka moja najmilovanejšia, som tak rád, že si späť” objal ju princ “pozri, i naši priatelia sa radujú.”
Z okolitých veží na Rúženku mávali susedia. Tešili sa, že ju opäť vidia a počujú spievať. Pridali sa k nej. Vtedy Rúženka pochopila, ako je na svete dobre, ako je vďačná za to, že sa môže opäť hýbať, z okienka na ostatných pozerať i si s nimi spievať.
Postupne sa všetci z kráľovstva naučili žiť šťastne i, keď zavretí vo svojich vežiach. Žili tak až dovtedy, kým ich naozaj niekto nevyslobodil.