Bola raz jedna vdova, ktorú volali vdova Popelková. Mala dve dcéry. Jednu vlastnú, Dorku. A jednu nevlastnú, ktorú volali Betka. Vdova nevlastnú dcéru nemala moc v láske. Každú chvíľu ju do sveta vyhnala a len o tu svoju Dorku dbala. Nuž a tak sa z Betky stalo sveta skúsené dievča, ktoré poznalo mnohé krásy sveta. I tak jej však najkrajšie bolo v rodnej dedinke. Čo tam po macoche, veď doma má svojich kamarátov, psíka, svoju izbičku i dvorček.
Veselá bola Betka. Celé dni sa po dome krútila, koláče piekla, obrazy maľovala, do drievka vyrezávala a ešte aj na veľa iných veci pamätala. Každé ráno si najskôr česala svoje dlhé čierne vlasy. Potom si uvarila sladký čaj. S hrnčekom sedávala pred domom a lúpala oriešky. Vždy po tri, pre každého člena rodiny. Bola to tradícia, ktorú zaviedla už prapraprapra babička Popelková. Nikto si už nepamätal prečo, ale asi to bolo dôležité. Oriešky boli totiž u Popelkovcov na každom rohu, namaľované nad dverami, zasadené v záhrade, opísané v kuchárkach.
Raz sa Betka do mesta na jarmok vybrala. Čaj im došiel.
Trhy sa hýrili farbami, ľudia sa pretláčali o tovar a predajcovia o ľudí.
Betka vedela presne kam ísť.
“Aaaa slečna, takže vás obľúbený? Obrovské balenia máme teraz so zľavou. To sa oplatí slečna. Na tom ušetríte. Výnimočná ponuka. No prosím. A prosím, 1 zlatka. No vidíte, nech chutná. Dovidenia mladá pani”
Ani nevedela ako, už Betka odchádzala s veľkým vrecom čajových lístkov. Po pár krokoch ju však nesmierne rozboleli ruky. Vyhodila si vrece na ramená, no ani to dlho nevydržala.
A zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, starček pri Betke Popelke stál. “Betka moja, to máš ešte ďaleko ku koňom. Ale určite ťa zvezie nejaký Zober. Stačí tri krát zamávať, aha takto. No, a niekto kto má cestu okolo ťa už zvezie.” Povedal dedko a bol fuč.
Zvláštne zvyky, pomyslela si Betka, ale, keď starký hovorí. Tri krát zamávala a už pri nej stál koč s bielymi koníkmi a krásnym mladíkom.
“Ukáž, pomôžem ti!” ponúkol sa mladík, “teda, čo ti to napadlo vliecť sa s týmto vreciskom cez pol mesta.”
Vyhodili čajové vrece na koč a Betka si prisadla k mladíkovi. Celú cestu sa smiali, doťahovali sa a rozprávali o živote v meste i na dedine, o tom, ako Betka ľúbi tráviť celé dni sama, v pokojnom tichu prírody a, ako mládencovi lezie krkom samota, v skľučujúcom tichu mesta.
“Tento víkend je u Kráľovský ples. Rád by som sa s tebou stretol, prišla by si?” ozval sa mladík na konci cesty.
“Rada” Odpovedala Betka bez rozmýšľania.
Cely zvyšok týždňa sa Betka usmievala.
V deň plesu si obliekla svoje najkrajšie šaty, nasadla na koníka a uháňala do mesta.
Hudbu od Kráľovských bolo počuť už zďaleka. Betka priviazala koníka pri vchode a vstúpila do veľkej miestnosti. Možno by ste čakali, že v tom okamžiku sa všetci otočili ku krásnej Betke. No v tejto rozprávke tomu nebolo tak. Všetci v tesnej blízkosti poskakovali na hudby, bolo cítiť vyliate víno, stoly sa prehýbali pod návalmi jedla, všetci sa veselili a užívali si noc.
“Už som sa bál, že neprídeš” ozval sa spoza Betkinho chrbta princ. Našiel si ju hneď. Tancovali, pili, jedli... Čas ubiehal rýchlo, Betka ani nestíhala sledovať koľko je hodín. Až veľký mestský zvon odbil polnoc.
“Musím ísť.” strhla sa zrazu Betka
“Počkaj. Ved si len teraz prišla”
“Nepreháňaj, tancujeme už 3 hodiny.”
Veľmi dobre vedela, že na prvom stretnutí nemôže ostať až do rána. Na to jej na mládencovi až moc záležalo.
“Kedy ťa znovu uvidím? Ako ťa nájdem?” pýtal sa princ.
Ako? Nechať mu adresu? To bolo pre Betku veľmi prvoplánové. A tak princovi ostali len tri oriešky, čo mala dievčina vo vrecku. Podľa nich ju snáď nájde. Keby aj nie, nevadí. Betka už dávno pochopila, že mladík je samotný Princ Kráľovský. Zoberom vozí ľudí iba, preto, aby zistil, ako sa im v jeho kraji žije. Keď bude treba, vie, kde ho nájsť a navštívi ho sama.
“Podľa tohto ma nájdeš.” podala mu oriešky “A teraz už naozaj musím.”
Betka Popelka sa celú cestu domov usmievala, bola šťastná a do skorého rána nemohla zaspať. Ani Princ nemohol spať, ale z iného dôvodu. Lámal si hlavu nad tým, ako tajomnú dievčinu nájde.
Po dlhej noci sa prebudil s boľavou hlavou, suchým hrdlom a červenými očami. Hneď zvolal všetkých svojich poslov.
“Dom za domom prejdite. Hľadajte dievčinu pri každom orechovom strome, pri každom orechovníku, orechovici, orechovom masle i koláčiku! Musíme ju nájsť!” Vykrikoval zmätene.
Netrvalo dlho a poslovia narazili na dom Popelkovcov. Hneď im bolo jasné, že sú na správnom mieste. Betka ich už čakala s voňavým orechovým závinom.
“Nech sa páči, páni. A prosím odkážte Princovi nech príde zajtra on sám.” Poslovia nenamietali, vzali si po koláčiku a doniesli odkaz do zámku.
Na druhy deň ráno stál Princ pred Popelkovcami. Našiel Betku sedieť pri kanvici s čajom. “Prisadni si, pripravila som nám čaj.”
Chvíľu sedeli, len tak, v tichu, no Princ dlho neobsedel. Stále mu v hlave behali myšlienky na zámocké povinnosti. Po chvíľke vstal a vraví:
“Musím sa vrátiť čím skôr do mesta. Mám ešte množstvo práce. Bol by som radšej, keby si prišla k nám. Presťahuj sa do nášho zámku a staň sa mojou ženou.”
Betka naňho len vyvalila oči.
“Pozri, vôbec ťa nepoznám. Viem, že si Princ no ja po živote na zámku netúžim. To nie je miesto pre mňa. Neláka ma mať naplánovanú každú minútu. Nechcem byť stále v zhone a pozorovať svet len spoza okna. Ja som šťastná tu. Mám čas sa zastaviť a všimnúť si, ako sa svet okolo mňa mení, ako sa zvieratá radujú, vietor fúka, voda žblnká. Len tu si môžem všimnúť tieto krásy a radovať sa z nich.”
Princa Betkine slová zaujali. Už dlhšie sa na zámku cítil nešťastný. Kraľovanie nebolo preňho. Nakoniec si ešte na chvíľu prisadol. Dopili spolu čaj a pozorovali krásu lesa.
“Už naozaj musím” vstal Princ.
“Príď aj zajtra ak chceš” ozvala v Betka.
A veru sa tak aj stalo. Princ za Betkou začal chodiť každý deň. Posedávali pred domom, kŕmili zvieratá, starali sa o záhradku, varili, maľovali hrnčeky, plietli košíky, bavili sa o knihách, o živote...Po čase začal Princ bývať u Popelkovcov viac ako na zámku. Ich dom bol preňho záchranou od skľučujúcim mestom.
Netrvalo dlho a Princ sa presťahoval k Popelkovcom. Pochopil, kde mu je lepšie, kde je šťastnejší. Vzal si za ženu krásnu Betku, mali spolu veľa krásnych deti a žili spolu šťastne až, kým nepomreli.